tomáš fábry - dovetra.tym.sk

Dni beznádeje

Či je noc a či deň,
je mi jedno, len si meň.
Vstanem a idem spať,
hoc zobudím sa, nedokážem vstať.
Večer znovu spať,
čo mám robiť? Raď!

Povinností veľa, mraky,
nie ako bezstarostné traky.
To ma unavuje,
samota len zhoršuje.
Vonku krásny deň,
v izbe iba tieň.

Aspoň chvíľu čerstvý vzduch,
nie len ten starý puch.
Slnko - svetlo ostré,
bolesť v očiach, sťa nôž, jeho ostrie.
Bežia hodiny, slnko zapadá,
nič mi nenapadá.

Nezmôžem sa robiť, makať,
iba sedieť, blbnúť, flákať.
Niekedy od radosti skákať,
inokedy plakať.
A môžem koľko chcem,
iba ja o tom viem.

Aspoň slovko, možno vetu,
zlomiť ticho, nemú siestu,
nech mienka cudzieho ma spúta,
lebo už už niečo húta,
to myseľ, narieka, kričí,
celého ma ničí.

(5. apríl 2009)